Hudobný priemysel je nepochybne veľmi dobrý biznis. Vychýrený umelec môže z neho mať veľmi slušné zisky, čo je prirodzene ocenenie jeho kvality a odmena za dlhoročnú snahu o preniknutie do profesionálneho kolobehu. Samozrejme, ostať na výslní vyžaduje ďalšiu tvrdú prácu a zavďačiť sa fanúšikom nemusí vždy byť jednoduché. Prijmy umelca sa však nemusia zastaviť ani po skončení kariéry.
Každý hudobník alebo iný kultúrny profesionál má právo na tantiemy za svoju tvorbu. Veľká časť pochádza z verejnej produkcie – pri použití diela na podujatiach, v reklame, ale aj v rádiu či v televízii. Bolo by veľmi komplikované, ak by si každý autor musel sledovať použitie svojich diel samostatne, a tak umelcov zastupujú organizácie kolektívnej správy autorských diel.
Na Slovensku pôsobia štyri autorské zväzy, s ktorými sú elektronické média povinné zo zákona uzavrieť zmluvy o spolupráci. Najväčším je Slovenský ochranný zväz autorský – SOZA, dôležitú úlohu hrá aj Slovgram, ktorý zastupuje gramofónové spoločnosti, LITA sa stará o textárov a literátov, a OZIS tlmočí záujmy slovenských interpretov. Málokedy sa však hovorí o podmienkach a povinnostiach, aké majú média (predovšetkým rádia) voči týmto zväzom a či sú tieto podmienky primerané.
Komerčné rádio je špecifické médium, ktoré väčšinu svojho vysielacieho času venuje prevzatej produkcii – hudbe. Zaplniť 24-hodinový vysielací čas inak ako hudbou by bolo finančne náročné a pre bežného poslucháča neatraktívne. Aj preto sú rádiá vďačnými prispievateľmi do pokladnice ochranných zväzov.
Zaujímalo vás niekedy, koľko peňazí platia rádiá za piesne, ktoré hrajú? Výška poplatkov je samozrejme vecou individuálnych rokovaní s každým vysielateľom a väčšinou sa nezverejňuje. Podľa dostupných informácií však platí každé vysielajúce rádio paušálnu sumu bez ohľadu na pokrytie a podiel hudby vo vysielaní. Menšie stanice platia menej, väčšie viac – ale minimálna čiastka sa pohybuje od 15 tisíc korún mesačne. Ak zoberieme do úvahy, že bežné hudobné rádio odvysiela v jednej hodine približne 15 skladieb, počas celého dňa je to 360 piesní. Za tieto nahrávky vysielateľ zaplatí minimálne 500 korún denne, čo vychádza na viac ako jednu korunu za pieseň.
Horeuvedené údaje môžu byť skreslené, keďže tento poplatok neslúži len pre konkrétneho interpreta ale aj pre výrobcov zvukovej grafiky, textárov a vydavateľov, ktorí sú tiež zastúpení autorskými organizáciami. Napriek tomu je na mieste otázka, či rádiá nedávajú umelcom príliš veľa.
Samotná výška poplatkov nespôsobuje vysielateľom problémy. Pri započítaní všetkých prevádzkových nákladov sú platby autorským zväzom len kvapkou v mori. Rádia však musia legálne vlastniť nahrávku, ktorú vysielajú a nemôžu si dovoliť zahrať napríklad pesničku stiahnutú z internetu, pokiaľ nevlastnia aj pôvodný nosič. Práve tu narážajú mnohé malé rádia na problém. Ich rozpočet je zostavený na hranici prežitia a kvôli nedostatku financií často obmedzujú denné aj nočné moderované vysielanie.
Už len fakt, že si musia kúpiť každú nahrávku, ktorú chcú vysielať, ich veľmi obmedzuje. Výsledkom je, že malé stanice takmer vôbec neinvestujú do skvalitnenia hudobného archívu a hrajú len skladby, ktoré im pošlú vydavateľstvá. Vysielateľ sa stáva hlasnou trúbou gramofónovej firmy, ktorá si prirodzene diktuje, čo zaznie v éteri. Rádio si nedovolí vzdorovať, pretože vzájomná spolupráca je preň životnou nutnosťou. Preto nie je prekvapujúce, že väčšina hudobných rádií hrá rovnaké skladby, má totožné priority a podobá sa ako vajce vajcu.
Iróniou je, že celý systém by mal logicky fungovať opačne. Nemali by náhodou umelci platiť rádiam za to, že im robia reklamu? Veď interpret sa stáva známym často až potom, ako sa jeho pieseň objaví v rádiu. A z novej skladby sa stáva hit až vtedy, keď ju začne hrať väčšina rádií a nasadí ju do pravidelných rotácií. Z toho vyplýva, že nebyť vysielateľov, umelci aj vydavatelia by to mohli ‚zabaliť‘. Uvedomujú si to?
