Iniciatíva osôb okolo bývalého poradcu slovenských ministrov financií Richarda Sulíka prichádza s odvážnou, hoci z veľkej časti populistickou a obohratou témou – zrušením koncesionárskych poplatkov. Viditeľným rozdielom oproti podobným diskusiám z minulosti je však snaha o zachovanie existencie verejnoprávnych médií aj za cenu ich priameho a nevýhradného napojenia na štátny rozpočet. Táto myšlienka však má svoju logiku – obe verejnoprávne médiá sú totiž takmer vždy dofinancovávané zo štátneho rozpočtu, a okrem samotného koncesionárskeho poplatku na nich občania doplácajú aj zo svojich daní.
Iniciatíva Referendum 2008 prichádza s podnetnou myšlienkou, je však v určitom smere oneskorená. Už v nedávnej minulosti sa jedna z opozičných strán snažila presadiť návrh, aby boli verejnoprávne médiá financované výraznejšie zo štátneho rozpočtu, ale neuspela. Pre podobný návrh sa nenašla politická vôla. Iniciátori petície za vyhlásenie referenda však celkom správne upozorňujú, že koncesionárske poplatky ako inštitút financovania médií verejnej služby sú v 21. storočí v slovenských podmienkach prežité. Žiadny spôsob výberu totiž nebude natoľko efektívny, aby nebol zároveň nespravodlivý alebo diskriminačný.
Pôvodná idea koncesionárskych poplatkov spočívala v platbe za televízny alebo rozhlasový prijímač v domácnosti či vo firme. S postupným finančným podvyživením verejnoprávnych médií ako aj s narastajúcim počtom neplatičov sa však začalo diskutovať o zmene – takej, ktorá by priniesla týmto médiám viac peňazí za väčšinou rovnaký rozsah poskytovaných služieb. Jedným z prvých riešení bolo samotné zvýšenie poplatku, čo sa dalo ospravedlniť dlhodobo nezohľadnenou infláciou a rastúcimi cenami za výrobu, nákup programov a ich samotné vysielanie. Ďalším riešením bolo rozšírenie okruhu platiacich osôb prípadne zefektívnenie výberu poplatkov. Ani jedno z týchto riešení však nedosiahlo požadovaný efekt – aby verejnoprávne médiá dokázali hospodáriť bez potreby mimoriadnych dotácií od štátu.
S príchodom nových typov médií a najmä internetu sa však otvorila aj otázka samotnej definície rozhlasového a televízneho prijímača. Dnes už nemusíte nutne vlastniť prijímač s terestriálnym tunerom, aby ste mohli sledovať programy Slovenskej televízie alebo Slovenského rozhlasu. Dokážete si ich pohodlne naladiť aj na satelite alebo na internete, kde máte k dispozícii aj rozsiahly archív odvysielaných materiálov. A tak je prirodzenou snahou rozšíriť okruh platiteľov aj na tie domácnosti, ktoré formálne nevlastnia televízny alebo rozhlasový prijímač, ale majú k dispozícii napríklad počítač alebo mobilný telefón. Kým fyzické osoby platia vždy iba jeden poplatok bez ohľadu na počet vlastnených prijímačov, firmy a podnikatelia by to mali náročnejšie, pretože musia platiť za každý vlastnený prijímač.
Návrh zákona, ktorý by po novom upravoval financovanie verejnoprávnych médií, sa už nebude odvolávať na vlastníctvo televízneho prijímača, ale na elektrickú prípojku. Ak by to prešlo, platiť by museli všetky domácnosti – bez ohľadu na to, či televíziu alebo rádio vlastnia alebo nie. Firmy by dokonca museli platiť podľa počtu zamestnancov nehľadiac na to, či vôbec môžu počas pracovnej doby sledovať médiá verejnej služby. A paradoxne, zákonodárci nezohľadňujú ani fakt, či majú občania o služby verejnoprávnych médií záujem. Netreba zdôrazňovať, že veľká časť domácností si vystačí so sledovaním súkromnej Markízy alebo Joj-ky a počúvaním Rádia Expres či Jemných melódií. Aj preto je absurdné, aby platili za službu, ktorú nevyužívajú – bez ohľadu na to, že za ňu platia už dnes.
Médiá verejnej služby však majú svoje miesto v spoločnosti, a preto by mali zostať zachované. Vo viacerých prípadoch prinášajú relácie a žánre, ktoré nie sú atraktívne pre komerčné médiá, alebo nie sú dostatočne sledované. Treba však zohľadniť aj fakt, že pre veľkú časť populácie dnes práve komerčné médiá predstavujú dostatočnú alternatívu, a preto je zamyslenie sa nad zrušením koncesionárskych poplatkov žiaduce.
Napojenie Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie na štátny rozpočet napríklad pevne stanovenými prijmami ako podieľ z HDP by bolo zaujímavým riešením. Obe inštitúcie by sa vymanili spod priameho vplyvu politikov, ktorý sa každoročne prejavuje napríklad pri schvaľovaní mimoriadnych dotácií. Nepriamy politický vplyv však bude prítomný stále, pokým členov Rady STV a SRo bude voliť parlament. Aj preto je dobré ponechať na rozhodnutí občanov, či chcú takéto médiá naďalej financovať priamo z vlastnej peňaženky, alebo nepriamo – zo svojich daní.
Aj preto bude zaujímavé sledovať, ako dopadne referendum o zrušení poplatkov, ak sa vôbec uskutoční. Téma úspory pol druhej tisícky korún ročne pre každého občana je politicky vďačná, a tak môžeme byť zvedaví na argumenty politikov. Už len z tohto pohľadu by prípadné referendum mohlo byť veľmi užitočné, a na rozdiel od mnohých predchádzajúcich, aj formálne platné.
