Po troch rokoch sa skončilo pôsobenie Richarda Rybníčka na čele verejnoprávnej Slovenskej televízie. Toto obdobie je všeobecne vnímané ako najprogresívnejšie v krátkych dejinách tejto inštitúcie a Rybníček si osobne vyslúžil nálepku reformátora. Hoci mal pri svojich krokoch veľkú spoločenskú i politickú podporu, v závere jeho pôsobenia sa odhalili aj menej sympatické stránky.
Rybníček mal začiatkom roku 2003 pri nástupe do STV značnú podporu. Televízia potrebovala výrazné vnútorné reformy, na ktoré jeho predchodcovia nemali dostatočnú odvahu, alebo si nezískali dôveru politikov. Mal reálnu ambíciu premeniť zadĺženú neatraktívnu verejnoprávnu televíziu na spoločensky úspešný podnik. Získal si priazeň pravicovej vlády a v tajnej voľbe riaditeľa ho podporili takmer všetci poslanci parlamentu.
Zvolenie do funkcie riaditeľa STV bolo pre Rybníčka osobným víťazstvom. Z televízie JOJ totiž musel odísť pretože sa údajne nepohodol s jej novým majiteľom Ivanom Kmotríkom. Do verejnoprávnej televízie prichádzal s víziou radikálnej reformy keďže STV sa v tom čase nachádzala vo finančnej kríze a programovo bola na dne.
Oddĺženie a nový začiatok
Richard Rybníček dosiahol už počas prvých mesiacov v riaditeľskej funkcii významný úspech. Podarilo sa mu úspešne vylobovať viaceré dotácie zo štátneho rozpočtu, ktoré boli určené predovšetkým na oddĺženie. Len za jeho prvý rok vo funkcii získala STV zo štátneho rozpočtu 367 miliónov korún. Vďaka týmto peniazom sa čiastočne oddĺžila a Rybníček mohol uskutočniť jeden z nosných pilierov reformy – prepustil približne 1100 zamestnancov televízie, čo bola viac ako polovica. Odstupné im vyplatil práve vďaka štátnym dotáciám.
Druhý výrazný úspech prišiel v podobe nového zákona o Slovenskej televízii. Poslanci schválili navýšenie koncesionárskych poplatkov pre STV zo 75 na 100 korún mesačne, čím zároveň vyjadrili dôveru Rybníčkovmu manažmentu a posilnili financovanie televízie. V priebehu roka 2004 prišla do STV ďalšia štátna dotácia, tentoraz vo výške 400 miliónov korún. To už mal Richard Rybníček za sebou tretí veľký úspech, pre zmenu marketingový, v podobe relaunchu označovaného ako „Nový začiatok“. Ten nastal 1.1.2004 a sprevádzali ho obrovské investície do nákupu hollywoodskych filmov, divácky atraktívnych seriálov, a viacerých akvizičných formátov. Posilnilo sa aj technologické zázemie televízie.
Divácky záujem sa dostavil takmer okamžite. Zahraničné formáty ako Svadba snov, Pošta pre Teba alebo Slovensko hľadá SuperStar v kombinácii s atraktívnymi filmami boli vlajkovou loďou sledovanosti. Rybníček si získal celospoločenský obdiv, ale aj kritiku. Prvý program STV bol postavený príliš komerčne a druhý pôsobil podvyživene. Okrem športových prenosov, pár nezávislých filmov a dokumentov, a niekoľkých intelektuálnych diskusií nebolo prakticky nič, čím by sa mohol kanál STV2 chváliť.
Uznanie od divákov, kritika odborníkov
Stúpajúca popularita Slovenskej televízie u laickej verejnosti bola pre Richarda Rybníčka dobrým signálom, že reforma zafungovala. Odborná verejnosť však začala niektoré jeho rozhodnutia odsudzovať. Rybníček napríklad odsúval komerčne nezaujímavé relácie do úzadia, čo sa v prostredí televízie verejnej služby ťažko obhajuje. Detský Večerníček dlho nemal stabilný vysielací čas, pretože bežal počas prestávok športových prenosov. Niektoré dni sa dokonca nevysielal vôbec, lebo prednosť dostala číselná lotéria.
Ďalším krokom bolo zaraďovanie reklamných brejkov do najsledovanejších akvizičných formátov. Hoci to zákon nedovoľoval, Rybníček sa snažil obísť legislatívu tým, že večerné relácie umele rozdelil na dve časti. Pobúrenie spôsobili aj jeho priame zásahy do vysielania keď napríklad osobne zabránil odvysielať istý historický dokument, ktorý bol štandardne zaradený do programovej štruktúry a prešiel schvaľovacím procesom. Osobné intervencie riaditeľa sa údajne prejavovali aj v spravodajstve, hoci sa o nich verejne nehovorilo.
Problémy s konkurenciou a regulátormi
Medzi problematické úseky Rybníčkovho pôsobenia patrila aj komunikácia s kontrolnými a regulačnými orgánmi. Členovia Rady STV sa sťažovali na to, že ich riaditeľ vo svojom rozhodovaní obchádza, a nekomunikuje s nimi dostatočne. To sa ukázalo napríklad pri nákupe virtuálneho štúdia, do ktorého televízia údajne investovala okolo 30 miliónov korún. Oficiálne však priznala kúpnu cenu necelých 10 miliónov, aby transakciu nemusela schváliť televízna rada.
Rada pre vysielanie a retransmisiu udelila Slovenskej televízii viacero miliónových pokút, pretože Richard Rybníček odmietol rešpektovať stanovisko regulátora pri zaraďovaní reklamy do večerných programov.
V neposlednom rade viazli aj vzťahy s konkurenčnými televíziami. Zástupcovia Markízy a JOJ sa sťažovali že STV neúmerne prepláca zahraničné akvizície, čím umelo zvyšuje ich cenu na trhu. Televízia financovaná z koncesionárskych poplatkov bola v konkurenčnej výhode, a deformovala trh.
Verejnoprávna one-man show
Richard Rybníček využíval verejnoprávnu obrazovku aj na zlepšenie svojho osobného imidžu. Zaviedol si one-man show, kde po vzore Vladimíra Železného hovoril iba chvály, a znevažoval kritikov. Až príliš stotožňoval svoju tvár s úspechmi televízie a pripisoval si zásluhy, ktoré by nemohol dosiahnuť bez výraznych štátnych dotácií a prvotnej nekritickej podpory politikov.
Slovenská televízia po Rybníčkovi
Richard Rybníček odišiel zo Slovenskej televízie pred 6 týždňami. Až potom sa na svetlo sveta dostali kauzy, ktoré dodnes plnia predné stránky novín. V posledných týždňoch napríklad vyšlo na povrch, že Rybníčkoví najbližší spolupracovníci dostávali niekoľko mesiacov odmeny od 250 tisíc až do milióna korún, a k tomu ešte aj príplatok vo výške polovice ich mesačnej mzdy. Vyplácanie odmien sa dialo bez vedomia Rady STV. Objavili sa aj problémy s dcérskymi spoločnosťami televízie, kde sú netransparentné finančné toky.
Napriek viacerým nedostatkom je pôsobenie Rybníčka v Slovenskej televízii vnímané veľmi pozitívne. Zapísal sa do povedomia ako jeden z najúspešnejších manažérov a televízia sa aj vďaka jeho reformám vnútorne ozdravila.
