Zatiaľ čo televízny začiatok víkendu – piatok večer, vyzeral celkom fádne a nezaujímavo, sobota a nedeľa museli urobiť dobre tak milovníkom sci-fi ako aj tým, ktorí majú radi sofistikovane naaranžované ľudské pľúca na sviatočnej tabuli. Oba formáty si krvopotne vydupali svoje miesto na televíznych monitoroch, či už v rodine Novákových, alebo tých verejnoprávnych.
V časoch, keď ešte aj Amerika vyzerala trochu inak (1977) vznikli Blízke stretnutia tretieho druhu. Slávny film o stretnutí s mimozemskou civilizáciou s dvoma Oscarmi. A túto kultovú vecičku zaradila ČT, aby sa popasovala so síce geniálnym, ale zato nechutným Dr. Lecterom na NOVE. Mlčanie jahniat, rovnako kultové i keď predsa len o čosi mladšie (1991), vzniklo v Amerike dnešných dní a pri porovnávaní oboch filmov zistíte, že zatiaľ čo pred 30 rokmi všetci svorne držali palce národnému vesmírnemu programu, pred 1O rokmi mali všetci strach so šialených psychiatrov. V každom prípade by ale podiel divákov pre NOVU i ČT za sobotný večer mohol byť vyrovnaný.
Okrem týchto dvoch silných formátov bol ich program takmer totožný. Obe televízie začínali zábavou, obe veľmi svojskou. Už nevedno koľká séria Tak neváhej a toč – Speciál! bola pravdepodobne dôstojným konkurentom pre nevedno koľkú Zlatú mříž. A keďže ČT nikdy nezvykla vysielať hanbaté relácie, tak Peŕíčko bolo to jediné čím sa program oboch televízií odlišoval. Inak sa pozoruhodne kopírujú až vás to zmätie, a odrazu neviete, ktorý z týchto programov je komerčný a ktorý verejnoprávny. Iba Prima televize sa držala svojho sobotného štandardu, a nevysielala nič iné len kriminálne seriály a pre zmenu ešte aj jeden kriminálny film. Skrátka každý den je něco Prima…
Nedeľné ambiciózne projekty na ČT
Pred časom sa Česká televízia spolu s ďaľšími piatimi európskymi televíziami (Nemecko, Francúzsko, Wales, Katalánsko a Nórsko) zapojila do projektu, ktorého výsledkom sú Rodinné príbehy. Wellšská tragédia s názvom, ktorý mnoho napovie – Už toho bylo dost. V nedeľu prvý verejnoprávny kanál uviedol jej druhú časť. V dráme viny a trestu sa môžeme ľahko identifikovať s niektorou z postáv a preto sa zdá, že môže tento cyklus predsa len českého diváka zaujať. Pozícia je o to výhodnejšia o čo „pozoruhodnejšie“ programy uvádzajú ostatné televízie. V prípade NOVY to bol Paškál – čiže ôsma mutácia starej dobrej Šarády, a v prípade PRIMY sme si opäť vyčlenili Wollfúv revír a po týždni zasa preverili že stále nie sme dokonalí.
Tí, ktorí nepodľahli komerčným manierom a zaujíma ich svet dokumentu a publicistiky mohli v nedeľu večer ostať prijemne prekvapený. Áno, hovorím o druhom programe ČT, ktorý uviedol monotematický večer na tému Irak. Už pútavé názvy v programovom vestníku naznačovali, že tomuto žánru neostane ČT nič dlžná: Irák: 5000 let a 6 týdnú, Válka v zemi Pohádek tisíce a jedné noci, Michal Kubal, Dny poté, Irák a my, Polní spása – to všetko za jeden večer. Pozeral som na to s takmer posvätnou bázňou a hovoril si – toto je presne to, čo všetci očakávajú od druhého programu verejnoprávnej televízie. Dúfam len, že to videl aj pán Rybníček.
To čo však zaujíma českého verejnoprávneho diváka najviac, nedáva ČT cez víkend. Jednoducho Dr. Sova a Dr. Štrosmajer sú ešte stále naj – aj keď pravda občas „operujú“ bez rukavíc, nevedia pacientov stav odrapotať za 5 nanosekúnd a ešte aj bežiac pomedzi 15tich ľudí a bez toho aby , čo i len jedného s tými nosítkami zrazili.
To čo sa za starej dobrej éry na Slovensku volalo Televízne pondelky, dnes ČT využíva ako skvelý ťahák. Nemocnica na kraji mesta je napriek všetkým výhradám tiež takou našou kultovou vecičkou. Mám pocit, že pani Šmuclerovej nepomôže ani sebelepšia Pohotovosť…
